Po krutých 50-tych rokoch a po akom-takom politickom uvoľnení koncom rokov 60-tych a následných rokoch tzv. normalizácie,sa ľudia postupne naučili balancovať na hrane medzi možným a nedovoleným.Na rôznych vnútropodnikových schôdzach si dovolili postupne stále viac a verejne poukazovať na nedostatky v ich okolí alebo na pracovisku.Človek si musel dať pozor len na jedno – nezaveslovať do omáčky ,ktorá by mala evidentne politický podtón.Jednotlivci ,ktorí sa takto angažovali si získali niečo ako rešpekt a okolie si dokonca zvyklo spoliehať sa na nich keď sa v podniku diali očividné neprístojnosti.Celá atmosféra mala navonok odborárske krytie ,hrozba straty zamestnania za takéto vystúpenia bola veľmi nepravdepodobná . A aj keď sa v dôsledku týchto prejavov len málokedy niečo zmenilo alebo pohlo smerom k lepšiemu,tlaky sa do určitej miery eliminovali.To, čomu sme zvykli hovoriť „socialistický bordel“ ,však takto pretrvávalo a pokračovalo veselo ďalej.Godot ,v ktorého sme dúfali a na ktorého sme sa spoliehali, nikdy neprišiel.
Od čias „socialistického bordelu“ prešlo 20 rokov.Nedá sa povedať,že nič sa nezmenilo.Práve naopak a aspoň navonok i často k lepšiemu.Ten dojem človek získa hlavne keď sa prejde po niektorom z novovyrastených nákupných megacentier alebo sa pozrie na terajšie parkoviská,na ktorých predtým stávali výlučne škodovky ,žiguláky a trabanty.Problém nastane vtedy ak sústredíme svoju pozornosť na princípy.Princíp záujmu o veci verejné sa napríklad nezmenil ani o piaď.Naopak ,nevšímavosť v tomto zmysle o hodne vzrástla.Princíp zveľaďovania pracovného prostredia a podmienok – hovorím najmä o štátnych podnikoch a inštitúciách – ostal tiež na rovnakej úrovni.Jeho perspektíva sa však o poznanie zhoršila.Totiž ,poukázať dnes na nedostatky v podniku znamená poukázať na kohosi nedôslednosť alebo nekompetenciu . Ak vezmeme do úvahy,že dnes platí princíp,ktorý zakladá možnosť straty zamestnania - je založený na legislatíve,ktorá umožňuje časovo limitované uzatváranie pracovných zmlúv – dá sa predpokladať,že len málokto sa dokáže nadýchnuť a v tomto zmysle zariskovať. Na odborárske krytie sa možno spoliehať len platonicky.Keď som nedávno oslovil istého odborového predáka a pripomenul mu ,že v podniku sa porušuje fajčiarsky zákon a on je ten ,ktorý by mal prvý dohliadať na zabezpečenie ochrany zdravia na pracovisku,odpovedal mi otázkou,či nechcem aby mi niekto poškrabkal gule.Nemá zmysel zabiehať do ďaľších konkrétností no opodstatnenosť môjho presvedčenia ,že Godot nikdy nepríde , sa každým dňom znova a znova potvrdzuje.